Výroky našich drobcov

Štvorročný Maťko zvykol rozprávať o sebe v tretej osobe. Rodičia ho učili používať prvú osobu. Maťko to zobral zhurta a začal používať prvú osobu aj na slovíčka áno a nie. „ Maťko ideš papať?“ „ Anom, niem...“

 

Babka je chlapec, lebo má krátke vlasy.

 

Dobrý čajík sa dá nazvať aj „mäkkučký čajík“.

 

Klára / bude mať tri roky / brali prvý krát krvičku. Keď to celé statočne vydržala, opýtala sa „ a kedy mi ju vrátia naspäť?“

 

„ Mami, ale snehuliaky strašne rýchlo zomierajú... preto ich nikto nestíha pochovávať, tak im nemôžeme ísť zapáliť sviečku...“

 

Ozaj, dozvedela som sa že by som sa mala hambovať za to, že používam pjimitívne slová. Večer si okrem pejinky pripravíme aj gatuň / vankúš a keď je vonku zima, netreba zabúdať na pankučky / pančušky.

 

  

DETSKÉ VÝROKY

––––––––Detské výroky, ktoré sa celkom hodia aj k Valentínovi.–––––––-

 

  • ...“Maminka, ja som taká zaľúbená, až mi z toho horia vlasy“...

 

 

  • Dcéra: „Ten ujo u teba v robote sa mi tak najviac páči. No... nie najviac. Najviac sa mi páči ten druhý.“

Mama: „Ktorý druhý?“

Dcéra: „Ten... hm... / hlboké zamyslenie štvorročného dieťaťa/... tak aj ten prvý môže byť!“

 

  • Maminka: „Vieš, že ťa veľmi ľúbim?“ 

Syn: „ Viem... Tak už mi to neopakuj, lebo sa aj ja do teba zaľúbim“...

 

  • Pri pozorovaní kačičiek, ktoré sa začínali páriť

 „Mami, prečo tak na seba skáču?“

„No, lebo sú rodina a majú sa radi, tak si to môžu dovoliť...“

„Mami, ja prídem domov a skočím tak na na babku! Veď aj ona je moja rodina.“

 

·       „Maminka neboj sa. Ja keď budem veľká, tak ty budeš potom maličká. Tak si dám vtedy dole podprsenku a budem ti dávať piť mliečko. Neboj sa, budeš mať čo papať.“ Reakcia na môj strach o budúcnosť, po slovách, či zarobím aspoň toľko, aby sme mali čo papať.

 

·       „Také tety s bruškom musia dávať pozor. A nemôžu chodiť na záchod. Lebo by si mohli vycikať alebo vykakať bábätko.“

 

·       „Bábätká sú také ako dážďovky. Lebo keď sú v perinke, nemajú ani ruky ani nohy. Iba také dlhé telíčko a hlavičku.“

 

  • V lete sme začali opravovať garáž. Kvôli tomu sme mali auto vonku, na ulici. Keď som sa hnevala, koľko to bude trvať a kde mám to auto dať, môj syn si celkom vážne zobral najväčšiu motyku, postavil sa vedľa garáže a vyhlásil: „Tuto budem kopať takú jamu a ty do nej potom zaparkuješ auto“. No nie je to jednoduché?